Časomiera

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Časomiera je v metrike spôsob veršovania podľa princípu dĺžky a krátkosti slabík. Časomerne organizovaný verš predpokladá striedanie krátkych a dlhých slabík.

Patrí do historickej verzológie, uplatňoval sa hlavne v starogréckej a latinskej poézii. Pomerne obmedzená realizácia časomiery je podmienená zvláštnosťami jazyka. V starogréčtine dĺžka samohlásky funguje ako fonologický činiteľ, slovný prízvuk je melodický. So snahou organizovať verš časomerne sa stretávame aj v novodobých európskych jazykoch. Bolo to v tých vývinových obdobiach, ktoré programovo nadväzovali na antiku (renesancia, klasicizmus). V slovenskej a českej poézii bola snaha v období osvietenstva a klasicizmu organizovať verš časomerne na poprednom mieste. Pokúsili sa o to najmä:

Podľa zásad časomernej prozódie si vyslovenie každej slabiky vyžaduje určitý čas; na vyslovenie dlhej slabiky treba raz toľko času ako na vyslovenie krátkej slabiky. Jednotka, ktorou sa meria trvanie slabiky, sa volá móra. Vyslovenie krátkej slabiky trvá jednu móru a vyslovenie dlhej slabiky dve móry. Ťažká doba v časomiere si vyžaduje dlhú slabiku a ľahká doba krátku. Existujú dva druhy slabičných dĺžok (spôsobujúcich ťažké doby verša):

  • prirodzené dĺžky, keď je slabika prirodzene dlhá
  • polohové (pozičné) dĺžky, ktoré vznikajú vtedy, keď za krátkou samohláskou nasleduje skupina najmenej dvoch spoluhlások


Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

HARPÁŇ, Michal: Teória literatúry. Obzor, Nový Sad: 1986, 247 s.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

  • FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.